My Sme 89

Projekt MY SME 89 je fotografická výstava, ktorej cieľom je zvečniť príbehy ľudí, ktorí sa spolupodieľali na protestoch v novembri 1989, no i svedectvá tých, ktorí sa priamo nezúčastnili. 

Výstava je zbierkou ich najvýraznejších spomienok na dané obdobie, ilustruje praktiky bývalého režimu a prináša rady a odporúčania pre najmladšiu generáciu. Výstava spája množstvo fotografov, ktorí sa vo fotografiách snažili ukázať ich jedinečný štýl, a redaktorov, ktorí sa snažia pútavou formou zapísať myšlienky ľudí. 

MY SME 89 je unikátny projekt, ktorý stavia most medzi generáciami a slúži ako memento toho, že našu slobodu si musíme spoločne chrániť.

 

Výstava prebiehala v dňoch 11.11.2019 – 17.1.2020 a navštívila mestá: Hlohovec, Sereď, Trnavu a Piešťany

Online výstava

Ján Florián, 87

Fotograf: Jakub Benko ml.

Redaktor: Michal Krkoška

Revolúcia musela prísť, pretože ľudia a ani krajina už nevládali, nedalo sa tu večne žiť pod kontrolou vojsk Varšavskej zmluvy. Život po roku 1989 by som opísal jedným slovom – sloboda. Naozaj jednoduchá sloboda prejavu. Konečne som si mohol povedať, čo chcem a nemusel som sa obávať, že si ma niekto zapíše a bude ma hľadať ŠtB. Dnešnej generácii by som odporučil, aby bojovala proti tomu, čo dnes vidíme v televízii a tlači, aby sa postavila korupcii, ktorá panuje vo vláde, aby bojovala proti rozdielom naprieč vrstvami, pretože tieto veci považujem naozaj za neprípustné

Alojz Ptačin, 86

Fotograf: Martin Palkovič

Redaktor: Michal Krkoška

Sedemnásteho novembra sme stáli na námestiach a štrngali kľúčmi, bola nás tam naozaj kopa, ale nevedeli sme, čo bude. Medzi davmi prevládala neistota, lebo ľudia sa báli, či zasiahne polícia. Dnes mám však niekedy pocit, že sme nevyštrngali nič, lebo moc sa opäť dostáva do rúk zlých ľudí. Pred rokom 1989 sa plnili veci, len aby sa splnili. Plán sa vraj napĺňal, ale len preto, aby sa presadil komunistický systém, nie kvôli ľuďom. Keď sa komunizmus skončil, verili sme, že to bude iné. Lenže nastúpili páni, ktorí vraj boli iní, no nastala silná privatizácia. Dôležité štátne podniky sa rozkradli, ľudia sa prepúšťali a to všetko len kvôli tomu, aby si títo mocní ukradli čo najviac. Mladá generácia sa musí vrátiť k základným hodnotám. Musia si udržať česť, vernosť a spravodlivosť, pretože bez nich len ťažko zmeníme svet k lepšiemu. Vidíme to aj v televízii, v politike by všetci chceli mať vysoké funkcie a dobrý plat a keď ich dostanú, na všetko, čo nám sľúbili, zabudnú. Tá pravá česť je naozaj dôležitá.

Emília Šrimblová, 90

Fotograf: Martin Palkovič

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Život pred rokom 1989 bol veľmi ťažký. Práve v deň študentstva som sa veľmi obávala, aby sa z Nežnej revolúcie nestalo niečo oveľa násilnejušie. Do slovenského národa som vložila obrovskú vieru a očakávanie, no so strachom v očiach. Keď sa stretne také množstvo ľudí, nikdy si nemôžete byť stopercentne istý, či všetko bude v poriadku a naozaj nenásilné. 

O slobode, cestovaní sa nám len snívalo, no to obdobie bolo také pokojnejšie. Nemuseli sme sa zaoberať spravodlivosťou, pretože práve tá bola v našej krajine. Po Nežnej revolúcií prišlo mnoho zmien. Jednou z tých najpozitívnejších je určite sloboda. To je to, za čo sme sa v novembrových dňoch postavili. Túžba po slobode spojila slovenských študentov a zistili sme, že spolu sme naozaj silnejší. Aj keď sa nám v tomto období podarilo získať slobodu, nespravodlivosť sa rozšírila na míle ďaleko a bojujeme s ňou dodnes. Myslím si, že náš štát nepredstavuje žiadnu oporu a súlad. Do 76 rokov som aktívne pracovala a od Slovenska pociťujem skôr výsmech ako pochopenie, a to ma veľmi mrzí. Čo by som odkázala vám, mladej generácii, ktorej prenechávame budúcnosť – udržujte súdržnosť na našom Slovensku. Nenechajte sa odradiť našou vládou, nebojte sa byť iní a pomáhajte si.

Jozef Villem, 87

Fotograf: Martin Palkovič

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Tí, čo niekedy mali istotu, ju stratili po revolúcii. Ako jeden z mála som spočiatku s Nežnou revolúciou nesúhlasil. Moja celá rodina si zarábala poľnohospodárstvom, a práve to rozkvitalo – ako štát sme boli oveľa sebestačnejší. Strach, že by sme všetko mohli stratiť len poháňal môj nesúhlas. Musím priznať, že celé novembrové dni boli oveľa silnejšie, ako som očakával. Až keď som uvidel tie masy ľudí, tak som pochopil, aké dôležité dejiny budujeme. Krátko po páde socialistického režimu sa k moci dostali ľudia, ktorí vôbec neboli hodní ich postu a nám neostalo nič iné, ako vložiť našu nádej práve do ich dlaní.

Najväčším problémom bol neprospech jednotlivca, a to môžeme stále vidieť aj v roku 2019. Človek si musí uvedomiť svoju dôležitosť, čoho všetkého je naozaj schopný a koľko ľudí okolo seba dokáže ovplyvniť. Vzdelávajte sa, objavujte a cestuje, aby ste s čistým štítom mohli  dôverovať sami sebe a vášmu vlastnému úsudku. Nenechajte sa zlákať falošnými ideálmi, ale budujte si svoje vlastné. Pohonom každej pozitívnej zmeny je nemyslieť na seba, ale na dobro všetkých.

Jarmila Gřešková, 81

Fotograf: Martin Palkovič

Redaktor: Michal Drgoň

Ja som nikdy neplytvala jedlom, nerobila som si veľké zásoby, vždy som mala akurát. V pamäti mám jednu spomienku, ktorá na toto nadväzuje a zároveň je spojená s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy. V tej dobe, keď prišli som žila vo väčšom meste, Rusov bolo plné námestie. Doma sme už nič nemali, tak som chcela ísť kúpiť jedno kilo múky. Na toto jedno kilo som v rade musela stáť 4 hodiny. Čo sa týka soli, tú mi pozhŕňali zo zeme, lebo už inú nemali. Mladým ľuďom by som poradila, aby sa snažili, správali sa slušne a boli poctiví.

Vladimír Zaťko, 66

Fotograf: Martin Palkovič

Redaktor: Michal Drgoň

Pred rokom 1989 vládol v Československu hlboký socializmus – ľudia nemali slobodu, nemohli cestovať, trhová ekonomika nejestvovala, chýbali nám základné produkty. To, čo sme si vyrobili, skončilo bohviekde. Keď sa nám podarilo v 1989 režim zhodiť, nastala úplná anarchia. Ľudia, ktorých sme zvolili do vlády neboli hodní ich postavenia. Všetci obyčajní ľudia si hovorili, že zmena režimu nebude mať dopad na bežného obyvateľa, ale to, kto sa dostal k moci, sme čoskoro pocítili. Všetko, čo sa nám napriek komunistom podarilo vybudovať sa stratilo, zobrali nám to… Ako najväčší problém pre mladú generáciu vnímam fakt, že vláda nie je schopná vytvoriť podmienky pre mladé rodiny, preto dnes trpíme kvôli odlivu mozgov. Môj odkaz pre mladých je jednoduchý – vráťte sa k tradičným hodnotám tolerancie a bratstva, neubližujte ľuďom okolo seba a nakazte svojím príkladom aj ostatných, bude sa nám všetkým žiť ľahšie.

Jozef Vrábel, 70

Fotograf: Jakub Benko st.

Redaktor: Michal Krkoška

Ja som bývalý režim silno pocítil aj na vlastnej koži. Ako lekár v Partizánskom som sa dostal do konfliktu s predsedom komunistickej strany a musel som z práce odísť. Ľudia počas protestov netušili, čo bude ďalej. Ja som sa síce tešil, že sa niečo deje, ale prevládala neistota. Nevedeli sme, čo presne s nami bude a či nová vláda riadne naplní čo sa od nej očakáva. Zúčastnil som sa už na prvých demonštráciách tu, v Hlohovci. Najskôr len zo zvedavosti, ale neskôr, už ako aj člen VPN, som naozaj bojoval za zmenu k lepšiemu.Po roku 1989 mohol človek oveľa voľnejšie presadzovať svoj názor, ľudia zostali chápavejší a začali sa počúvať s porozumením. Jednou revolúciou sa celá krajina zmeniť nedá, možno sme vymenili režim za niečo rozumnejšie, ale lepší štát zo Slovenska dokážu urobiť len dobrí a úprimní ľudia. Mladým ľuďom na Slovensku by som odkázal, aj keď to možno bude znieť kacírsky, aby hovorili pravdu vždy a všade. Napriek tomu, že to niekedy môže priniesť problémy, bez pravdy sa zmena k lepšiemu dosiahnuť nedá.

Marián Peciar, 71

Fotograf: Jakub Benko st.

Redaktor: Ema Kramárová

Najintenzívnejšie som pociťoval silu režimu v roku 1975. V ústave síce bola deklarovaná náboženská sloboda, ale v praxi neexistovala. Kvoli môjmu vierovyznaniu ma po roku a pol prepustili z práce. Manželku chránilo len to, že bola v požehnanom stave, čakali sme prvé bábätko. Kvôli režimu som musel 14 rokov spracovať ako kopáč v Trnavských vodárňach. Až po páde komunizmu som sa mohol vrátiť k tomu, čo som pôvodne vyštudoval, k učiteľstvu. Protesty sme sledovali s neistotou. Tajne sme počúvali správy z katolíckeho sveta, cez rádiá ako Slobodná Európa a Vatikán, vždy len na krátkych vlnách a potichu. Za pomoci Poliakov sme prenášali cez Tatry náboženské knihy, ktoré sme tu distribuovali. Od revolúcie sme mali veľké očakávania, najmä od spoločnosti. Dnes po 30 rokoch je mi z toho, úprimne povedané, trochu smutno. Dnešná doba je len trpké ovocie toho, čo sa v minulosti napáchalo. Ešte chvíľu potrvá, aby sa aj ľudia zmenili k lepšiemu. Po prevrate mnohí ľudia prevrátili kabáty a iba sa prispôsobili dobe, namiesto toho, aby uvoľnili miesta novým politikom plným elánu a chuti zmeniť svet k lepšiemu. Sloboda je veľký dar. Mnohokrát, veru aj po tých 30 rokoch, si neuvedomujeme, že nie sme nijako obmedzovaní, a to je niečo, čo si treba vážiť. Dnešnej generácii by som odkázal toľko, aby bola poctivá, spravodlivá a nenechala sa oklamať.

Dagmar Füle, 50

Fotograf: Vanessa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

V roku 1989 som študovala 3. ročník žurnalistiky na FFUK. Mala som 20 rokov. Najsilnejším zážitkom počas revolučného obdobia bol pre mňa 16. november 1989. V ten deň som sa zúčastnila nepovolenej študentskej demonštrácie, ktorú spoluorganizoval môj brat, neskôr študentský líder Sveťo Bombík. Zúčastnili sa jej asi tri stovky študentov z rôznych fakúlt, i zo stredných škôl. Dovtedy sme boli zvyknutí konať na príkaz, no v ten podvečer o piatej na Mierku (dnes Hodžovo námestie v Bratislave) sme v sebe našli odvahu pomenovať veci pravdivo. Pochytali sme sa za ruky a kráčajúc mestom v živej reťazi sme prestali mať strach. Skandovali sme heslá: „MY CHCEME SLOBODU!“, „DEMOKRACIU!“ „DIALÓG!, „CHCEME ŠKOLSKÉ REFORMY Naše srdcia napĺňala nádej. Každý z nás si prešiel svojou osobnou, vnútornou revolúciou. V pondelok ráno, 20. novembra približne 8:15 hod naša fakulta (Filozofická fakulta UK) ako prvá vyjadrila podporu pražským študentom z Národní třídy a následne vyhlásila štrajk. Keďže sme nemali vhodné priestory postupne sme sa presunuli na VŠMU, kde sme spolu so študentmi ostatných VŠ vytvorili študentský koordinačný výbor. Mojou prvou úlohou bolo zohnať písacie stroje, na ktorých sme vo dne-v noci prepisovali vyhlásenia. Letáky sme roznášali do všetkých kútov Slovenska, aby sme mohli svoje myšlienky šíriť medzi ľudí, pretože médiá boli ešte ovládané štátnou mocou. Spali sme málo, často krát od únavy na stole, alebo na spojených stoličkách, najčastejšou stravou bola káva a cigareta… Problémy, ktoré momentálne rieši aj dnešná mladá generácia sa cyklicky opakujú. Prvýkrát sme sa pokúsili našu spoločnosť očistiť počas Nežnej revolúcie, druhýkrát sa občania postavili vo voľbách 1998 a porazili mečiarizmus, keď sa zhrozili z únosu prezidentovho syna a vraždy Róberta Remiáša. Počuli sme varovanie matky Anny Remiášovej, že ak neočistíme našu spoločnosť, zomrú ďalší synovia. A dnes, takmer dva roky po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, bojujeme za očistu štátu po tretíkrát. V roku 2020 nás čakajú ďalšie demokratické voľby. Je aj na Vás, aby ste našli a obhájili vlastné generačné hodnoty. Sloboda a demokracia nám nie je daná, vždy môže prísť niekto, kto vám ju bude chcieť vziať. A kde máte začať?

Pýtajte sa a nenechajte sa klamať, nevymeňte obyčajnú pravdu za krásnu lož! Stavajte na nádeji a nie na lacnom nihilizme. Svet bude patriť vám a bude sa vám podobať…

Marián Sedílek, 51

Fotograf: Vanessa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

Pocity, ktoré som v tomto období prežíval sa nedajú ohraničiť iba dňami v okolí 17. novembra. V podstate sme sa o smerovaní štátu bavili už na letnom mesačnom vojenskom sústredení v Mikulove. Všade okolo nás sa všetko liberalizovalo – Poľsko, Maďarsko, v Sovietskom zväze perestrojka a glasnoť. Cítili sme, že už ani u nás nemôže byť ten režim stále taký konzervatívny. Dohodli sme sa, že musíme niečo v škole robiť. Už pred revolučným novembrom sme každý pondelok protestovali pred Justičným palácom v Bratislave proti odsúdeniu tzv. Bratislavskej päťky (pozn. red. Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Šolcová – Ponická, Anton Selecký, Vladimír Maňák), no celá situácia začala eskalovať až 16. novembra po našej nepovolenej demonštrácii. Ešte vo štvrtok som cestoval domov a rozmýšľal som, či pôjdem do basy alebo ma vyhodia zo školy. V tom čase som mal už manželku a  trojtýždňovú dcérku. Keď som im doma vysvetľoval, čo sa stalo, manželka na mňa s obavami pozerala a právom mi vyčítala, že ohrozujem rodinu. Chcel som ju upokojiť slovami, že tento režim už nemôže vydržať, že aj ak by ma zavreli, bolo by to len na chvíľu, ale pravdou je, že som viac upokojoval seba. Samotné udalosti pražského 17. novembra som zachytil v televízii – samozrejme, reportované optikou socialistickej žurnalistiky. Keď som prišiel v pondelok ráno do školy, už ma čakali spolužiaci, ktorí sa pýtali, či viem, čo sa stalo v Prahe a že chceme pražským študentom vyjadriť podporu a či idem do toho. Ja som bez váhania súhlasil! Celá nespokojnosť so socializmom pramenila z jeho rozporov – na jednej strane boli v ústave garantované práva, napríklad slobodu vyznania, ale skutočnosť bola iná. Ľudia, ktorí sa k viere otvorene hlásili, väčšinou mali problémy. A hoci osobne sa ma to nedotýkalo, takáto dvojtvárnosť vo mne vyvolávala odpor. Rovnako sloboda cetovania. Mne komunisti bez akejkoľvek príčiny zamietli cestu do Grécka, kde som si chcel pozrieť antické pamiatky. Mnoho ľudí dnes argumentuje, že socializmus zlyhal, lebo zlyhali ľudia, ktorí stáli na čele štátu. Myslím si, že to nie je pravda. Socializmus zlyhal, lebo ideológia, z ktorej vychádza, je nebezpečná. Po tom, čo sa Sovietsky zväz obrovskou mierou pričinil o zničenie fašizmu a nacizmu v Európe, za svojho úhlavného nepriateľa vyhlásil kapitalizmus, ktorý treba zničiť. Trhové hospodárstvo a demokracia nie sú dokonalé, ale aspoň sa všetkým okolo nevyhrážajú likvidáciou. Mladým ľuďom by som chcel povedať, aby si dávali pozor na to, čo ľudia okolo nich vravia a následne konajú, aby sa nenechali zlákať populistickými oportunistami. Prajem im, aby vedeli uvažovať, počúvať a aby používali rozum, aby dokázali demokraciu nielen ubrániť, ale i rozvíjať.

Milan Novotný, 51

Fotograf: Vanessa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

Na bratislavskom Mierovom námestí (pred dnešným Prezidentským palácom) sa v ten pre nás nezabudnuteľný podvečer, štvrtok 16. novembra 1989, zišlo približne 200 študentov, väčšinou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Po zaspievaní študentskej hymny Gaudeamus igitur i vtedajšej česko-slovenskej štátnej hymny sme sa pochytali za ruky a takáto ,,živá študentská reťaz“ sa pohla ulicami bratislavského Starého mesta smerom k hlavnej budove UK, kde v roku 1968 okupanti zastrelili študentku Danku Košanovú (položená kytice kvetov) a napokon k  budove Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky na vtedajšej Suvorovovej ulici. Počas presunu po uvedenej trase sme skandovali rôzne heslá – od tých umiernenejších ,,školských“ (,,Chceme školskú reformu“, ,,Chceme demokratické školstvo“, ,,Nechceme monopol SZM“) až po radikálnejšie ,,politické“ (,,Chceme slobodu“, ,,Chceme demokraciu“, ,,Slobodu politickým väzňom“). Nešlo o vyše dvadsaťtisícovú masu ľudí, kde je v dave zabezpečená anonymita, ako 17. novembra v Prahe na vopred oficiálne povolenej akcii. Účastníci bratislavského pochodu, ktorý nebol povolený, sa vďaka detailným záberom dali bez problémov identifikovať, viacerí z nás dokonca povedali svoje požiadavky priamo do mikrofónu a televíznej kamery. Čo sa v ten večer naozaj udialo a aké to môže mať následky, sme si reálne začali uvedomovať až večer, po odvysielaní televíznej reportáže a následných ,,ohlasoch“ od rodičov a známych. Nikto z nás totiž nemohol vedieť, ako to dopadne na druhý deň v Prahe a aký spád naberú udalosti najbližších dní a týždňov. Nebyť následného revolučného pohybu v celej spoločnosti, účastníkov bratislavského študentského protestu by čakali prísne postihy fakultných straníckych i akademických orgánov a organizátorov veľmi pravdepodobne aj vylúčenie zo štúdia… Ešte plní dojmov z protestného pochodu ulicami Bratislavy sme sa v sobotu na internáte z vysielania Slobodnej Európy dozvedeli, čo sa stalo predchádzajúci večer na Národnej triede v Prahe. Cez víkend sme preto písali protestné letáky a vyzývali spolužiakov z fakulty, aby v pondelok ráno namiesto prednášok a seminárov prišli do vstupnej haly budovy Univerzity Komenského, kde sa dohodneme na ďalšom postupe. V nedeľu večer na internáte Ľ. Štúra v Mlynskej doline sme pripravili prvé slovenské študentské protestné vyhlásenie, ktoré sme prečítali v preplnenej vstupnej hale UK v pondelok 20. novembra ráno o 9.00 hod. Približne o hodinu neskôr sme už v zaplnenej Aule UK založili prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku (Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Milan Novotný, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko, Radoslav Števčík). Iste nebolo náhodou, že ho tvorili aktívni účastníci študentského protestu spred niekoľkých dní – náš, v tých časoch celkom pochopiteľný strach z predpokladaných následkov verejne prejaveného odporu voči vtedajšiemu režimu a jeho predstaviteľom,  sme totiž prekonali a svoj symbolický ,,revolučný Rubicon“ prekročili už 16. novembra 1989 v uliciach Bratislavy…

Radoslav Števčík, 49

Fotograf: Vanessa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

Ako ľudia narodení po roku 1968 sme celý život prežili v normalizácii, mali sme ho od detstva “nalinajkovaný”, všetko za nás rozhodol dopredu už niekto iný. Počas roku 1989 som bol študentom druhého ročníka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde súčasne so mnou študovalo ďalších asi 2500 študentov. Vybrať sme si dokonca nemohli ani len letnú brigádu, ktorá bola v tej dobe pre študentov takmer povinná a neplatená. Inak sme si užívali náš bezstarostný študentský život. Keďže médiá boli v tej dobe cenzurované, nepoznali sme ani skutočnú históriu našej krajiny, nedostávali sa k nám pravdivé informácie o dianí doma či vo svete. My sme si však neslobodu uvedomovali. Keď som stál na brehu Dunaja, videl som ako voda tečie z Rakúska cez hranice k nám, bola slobodná, my sme však neboli. Všetci sme žili dvojitý život, jeden na verejnosti a iný v súkromí. Niečo iné sa rozprávalo doma v tajnosti, aby nás za naše názory nemohol nikto potrestať, iné sme hovorili v škole. Toto porušovanie základných ľudských práv, ako aj spomínanú slobodu prejavu, sme si uvedomili až po prevrate s príchodom demokracie. V čom bolo toto obdobie obzvlášť ťažké je, že sme nemohli slobodne cestovať, nemohli sme si obliecť, čo chceme a náš výzor bol určený predpismi školy. Nalakované nechty, používanie make-upu či chlapci s dlhými vlasmi – nič z toho nebolo vo vzdelávacích inštitúciách akceptované. Pre mňa sa revolúcia začala už 16. novembra 1989, pretože sme ako vysokoškolskí študenti absolvovali neohlásený protest. Keď prišiel 17. november a nastala tá zlomová situácia v Prahe, u nás, v Bratislave, bol pokoj. Celé dianie sme už len sledovali cez rádio Slobodná Európa, kde sa objavila správa o našich protestoch v Bratislave 16. novembra. Už v sobotu sme sa dali ako 5 študenti dohromady a napísali sme list vtedajšiemu predsedovi vlády, v ktorom sme odsúdili násilie na protestoch v Prahe a žiadali sme dôkladné vyšetrenie týchto udalostí. Báli sme sa, že nás za naše vyhlásenie vyhodia, ale my sme len chceli verejnú diskusiu. V pondelok 20. novembra na základe našej iniciatívy vznikol na Filozofickej fakulte UK prvý štrajkový výbor na Slovensku. Nový režim nám priniesol dve veci: slobodu a zodpovednosť. Slobodu rozhodovať sa a zodpovednosť, ktorú musíme za naše rozhodnutia niesť. Z revolúcie sme sa naučili jednu dôležitú vec – nič nie je nemenné. Podstatným faktom, ktorý si všetci ešte musíme uvedomiť je, že naša spoločnosť je rôznorodá a všetci máme rôzne názory. Preto musíme počúvať aj ľudí, s ktorými nesúhlasíme a rešpektovať pravidlá, ktoré nám nevyhovujú. Jednoducho povedané, tá pluralita názorov je v spoločnosti dôležitá.

Vladimír Beňo, 80

Fotograf: Kristína Vohnútová

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Vzhľadom na svoju tvrdohlavosť príliš dobré spomienky na socializmus nemám. Od začiatku okupácie v roku 1968 som tvrdil, že sa jedná o zradu a Rusi majú ísť domov. Kvôli svojim výrokom som čiastočne stratil zamestnanie a nemohol som byť verejne činný. Moje deti, chvalabohu, študovať na vysokých školách napriek mojim prehreškom mohli, ale nie na tých prestížnych. Keď spätne hodnotím prvé roky po úspešných protestoch, ťažko sa mi hľadajú slová. Socializmus, nech bol akýkoľvek, mal vybudované pravidlá. Tieto pravidlá sa zrušili a k moci sa dostali aj ľudia, ktorí presadili zle pripravené zákony. Keď niekto dnes straší návratom komunizmu, je to nezmysel. V prvom rade existuje sloboda cestovania, mladí ľudia môžu študovať, kde si zaumienia. Existuje aj sloboda prejavu, každý si môže hovoriť, čo chce. V neposlednom rade, tí čo sú šikovnejší makajú za väčšie peniaze v zahraničí. Chcem vidieť politikov, ktorí budú schopní tieto piliere zbúrať bez následkov. Počas samotných protestov v 1989 som sa príliš neangažoval, lebo som svojím politickým vystupovaním postihol svoju rodinu pri okupácii v 1968. Nebudem sa hrať na hrdinu, bál som sa, ale musím dodať, že som s nimi veľmi sympatizoval. Zapojil som sa len po výsostnom súhlase mojej ženy. Angažoval som sa najmä v svojom podniku, ktorý v tom čase išiel do štrajku. Bol som súčasťou štruktúr, ktoré vyjednávali s vedením fabriky a po páde režimu som sa stal personalistom. Podarilo sa nám očistiť fabriku od komunistických elementov a zabezpečiť jej plynulý chod. Svoje skúsenosti som preniesol do komunálnej politiky. Dvakrát za sebou som úspešne kandidoval na post primátora Serede. Tretíkrát som sa o to už nepokúšal. Mladej generácii držím palce, aby sa jej podarilo vybrať do politiky skvelých odborníkov na danú problematiku. Mudrlantov je v politike dosť, ale vybrať skutočného odborníka je naozaj ťažké. Nemyslím si, že ste horšia generácia, ako tie predošlé. Máte skvelé možnosti, preto ich využívajte!

Alexander Kadúc, 62

Fotograf: Kristína Vohnútová

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Za bývalého režimu som prežil obdobie štúdia, vojenčiny, zamestnania a potom muzikantskej praxe. Najmä môj život umelca v slobodnom povolaní bol pre socialistického človeka dosť netypický. Na rozdiel od väčšiny som nemusel byť povinne zamestnaný. Môj zárobok závisel od počtu objednávok a ten zase od toho, ako obstojíme v konkurencii s ostatnými kapelami. Bol to teda taký ostrov takmer voľnej súťaže uprostred nalinkovaného života. Ale len takmer. Muzikanti, tak ako všetci slobodnejší ľudia, boli pre režim hrozbou. Takže sme boli pod prísnym ideologickým dozorom a naša činnosť podliehala mnohým nezmyselným obmedzeniam. A tá súťaž tiež nebola férová. Nám sa napríklad stalo, že sme dostali zákaz účinkovania na základe udania, za ktorým boli hudobníci z konkurenčnej kapely. To udanie uvádzalo vymyslené skutočnosti – konkrétne, že šírime pornografiu. To by bol, samozrejme, trestný čin. K nijakému obvineniu však nedošlo, lebo to by sa muselo dokázať. Jednoducho nám zakázali činnosť. Dosť rýchlo sme svojpomocne dokázali, že podpis na udaní je falošný a že sme sa ničoho nedopustili. Napriek tomu zákaz trval takmer rok. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bolo preto, lebo anonymný udavač bol spolupracovníkom ŠtB. Ak by som mal zovšeobecniť pocity z posledných rokov pred novembrom, tak to bola rezignácia a beznádej. Počas strednej školy som chodil hrávať do kostola na organe, čo sa, samozrejme, neutajilo. V kamarátsky vyhotovenom kádrovom posudku priloženom k prihláške na vysokú školu to však nebolo uvedené, takže ma prijali. Na VŠP v Nitre bolo vtedy zvykom prijať viac študentov a potom ich v prvých dvoch ročníkoch vyselektovať. Takým sitom boli najmä skúšky z chémie. Po mesiaci štúdia si ma do kabinetu zavolal docent, ktorý prednášal chémiu. Nervózne mi povedal, že o našom rozhovore sa nesmie nikto dozvedieť. Na kádrové oddelenie prišlo udanie o mojej praxi organistu a docent dostal príkaz, aby ma zo skúšky vyhodil. Mal som však podľa jeho slov šancu, ak budem mať všetky priebežné hodnotenia z testov na výbornú a prihlásim sa na predtermín. Tak zo mňa komunistická strana vychovala jednotkára, ktorý robil väčšinu skúšok v predtermínoch. Ale červený diplom som predsa len nedostal. Mali sme povinnú štátnicu z marxizmu-leninizmu (tak ako všetci, hoci aj na prírodovedných odboroch). A z tej som dostal prvú trojku v živote. Môj školiteľ ma potom potichu informoval, že príkaz prišiel z kádrového oddelenia. Život plynul a prišla Nežná revolúcia. Samozrejme, že som sa obával – nie polície, ale skôr následkov, ak by to nevyšlo. V tom čase som mal rodinu, ktorej som bol živiteľom. Ale atmosféra vzrušenia a nádeje bola natoľko silná, že som sa do protestov zapojil hneď, ako ma požiadali o pomoc. Mal som totiž výkonnú zvukovú aparatúru a PC s tlačiarňou. Zmeny som sa vôbec neobával. Zrazu som mal pred sebou tisíce možností, ako vyliezť z močiara apatie a prežiť hodnotný, naplnený a dobrodružný život. Po tridsiatich rokoch môžem povedať, že sa to aj podarilo. Napríklad, precestoval som všetky svetadiely. To som za totality nemohol – chcel som ísť na výstavu hudobných nástrojov do Frankfurtu. Vybavovanie devízového prísľubu a vycestovacej doložky trvalo mesiace. Deň pred odchodom som hodiny čakal na razítko od ŠtB, lebo príslušný úradník nebol v kancelárii. Až po pracovnej dobe mi niekto poradil, aby som ho hľadal v krčme. Od stupňa jeho opitosti záležalo, či vôbec pôjdem. Počas protestov sme nevedeli, čo presne chceme, ale vedeli sme, čo nechceme. Nechceli sme žiť vo svete, kde bolo všetko „ako že“. Kde akože vládol ľud, ale v skutočnosti mala pravdu vždy len strana. Kde sa plány akože plnili vždy na 103%. Kde sa na verejnosti prednášali bezduché prejavy a doma sa rozprávalo niečo celkom iné. Kde mohol mať človek svoj názor, ale nesmel s ním súhlasiť. Kde akože súdili súdy, ale v skutočnosti súdruhovia. A ešte mnoho ďalších „ako že“. A odstrániť toto „akože“ sa podarilo. Mladá generácia musí mať dosť svojho rozumu. Mám len jednu radu – rozmýšľajte. Požičiam si vetu nejakého spisovateľa, ktorého meno som zabudol: „Verte tým, ktorí hľadajú pravdu a pochybujte o tých, ktorí ju našli.“

Ľudovít Banovič, 58

Fotograf: Jakub Benko st.

Redaktor: Michal Krkoška

Počas bývalého režimu som bol tajný rehoľník. Keďže ideologický boj voči rôznym aktivistom, najmä tým náboženským, bol veľmi silný, nemohli sme prísť s pravdou o našej viere navonok, aby sme nečelili perzekúcii. Ako vyučený elektromontér som pracoval na montážach alebo ako údržbár či opravár výťahov. Isté obdobie som pracoval ako majster odborného výcviku, čiže učiteľ. Keďže som pracoval s mládežou, komunistická strana chcela, aby som podpísal sľub vernosti. Týmto sľubom som sa mal zaviazať, že budem vychovávať deti v duchu ateistického svetonázoru. Voči tomuto príkazu som sa vzoprel, za čo ma vyhodili. V čase protestov som už končil svoju prípravu na kňazstvo. Protestov som sa priamo zúčastňovať nemohol, keďže som chcel svoje štúdiá dokončiť bez problémov s ŠtB. Medzi bežnými ľuďmi prevládala vtedy obava, že sa zopakuje scenár z roku 1968 a zasiahnu vojská Varšavskej zmluvy. V roku 1990 som bol spolu s ďalšími 5 nebohými študentmi teológie kardinálom Korcom vysvätený v kostole, za zatvorenými dverami. V tom čase sa už celý systém rozpadal a všetkým bolo jasné, že revolúcia sa už nedá zvrátiť. Bývalý režim bola zložitá skúška pre mnohých, ktorí žili v reholi a chodili popri tom do práce. Najčastejšie príčiny problémov a utláčania však vychádzali z ľudského egoizmu a sebectva. Mladých ľudí treba preto vychovávať a učiť ich empatii a zodpovednosti za životy ostatných a ten ich.

Antónia Bánovská, 67

Fotograf: Kristína Vohnútová

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Mojou celoživotnou profesiou bolo učiteľstvo. V školskom systéme a najmä vo forme vyučovania vidím veľké rozdiely. V 80-tych rokoch musel učiteľ striktne dodržiavať učebný plán, nič viac, nič menej. Nemohol byť žiaden individuálny prístup k žiakom, pretože by to nekorešpondovalo s plánom, nič iné nebolo dôležitejšie ako pravidlá a striktný režim. Kvôli mojej viere mi v jeden večer prišiel kádrový posudok, kde stálo, že ma nezobrali na školu. Cítila som obrovskú krivdu. Jedinou mojou možnosťou bolo zaťať zuby a spraviť si večernú školu, pretože som túžila po mojom vysnívanom vzdelaní. Nemala som na výber a bolo len a len na mne, čo bude s mojou budúcnosťou. Počas masových manifestácií ľudia potrebovali prelom, ktorý by nabudil Slovensko a ten sa aj stal. Za socialistického režimu sa mal každý straník dobre a nestraníci trpeli. Rovnosť predstavovala len formalitu na papieri. My sme si ani v skutočnosti nevedeli predstaviť, čo chceme. Nepoznali sme iný svet, no boli sme si istý, že nechceme dva týždne obiehať ŠtB kvôli zbytočným potvrdeniam. Kto by nešiel počas 1. mája na námestia s vlajkami, nedostal by internát a podobne… Nešlo o násilné týranie, ale o psychické vykorisťovanie. Práve tieto veci sme si uvedomovali a viedli nás k potrebnému prevratu. Ďalším impulzom manifestácií boli aj študenti, ktorí mali kontakt so západom. Zistili, že je na svete more možností, ktoré socializmus potláča. Postrehli, že len pár kilometrov od nás je úplne iný svet a chceli ho tiež. Vedeli, že bola možnosť cestovania, študovania a viery. Práve to chceli vybudovať na našom Slovensku. Poslednou kvapkou bolo, že dni Nežnej revolúcie v Prahe sa stali násilnými, ľudia boli vytláčaní z námestí a bolo toho jednoducho dosť. Je skvelé, že všeobecne je Nežná revolúcia jedným z najväčších fenoménov v slovenských dejinách, pretože naozaj bola nenásilná, vďaka čomu sme vo svete vnímaní ako kultúrny národ. Zásluhou spolupatričnosti a sily jednotlivcov na námestiach nedošlo k žiadnej krvavej tragédii. Myslím si, že mladšej generácii chýba hrdosť na Slovensko. Každá krajina má svoje negatíva, ale musíme si uvedomiť, že naša krajina má naozaj obrovský potenciál! Nevyvyšujte sa nad ostatnými národmi a pracujte na sebe, aby ste mohli spraviť Slovensko vyspelejšou a lepšou krajinou.

Martin Tomčányi, 56

Fotograf: Kristína Vohnútová

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Naša generácia vyrastala pred rokmi vo zvláštnej dobe. Ľudia chceli a potrebovali zmenu. Boli presýtení socialistického režimu, ktorý nebol slobodný, neumožňoval rozvoj osobnosti, ľudia nemohli byť sami sebou. Prvýkrát som cítil pravý dopad komunizmu, keď som s mojím bratom Vladom, ktorý bol uznávaným mladým gitaristom, vycestoval na koncerty na západ. Bol október 1989. V Bratislave nás naši na colníci prehľadávali a vyhádzali nám auto. Z Rakúska do Talianska na hraniciach nič. Zrazu som pocítil pre vás úplne samozrejmú slobodu. Prišlo prirodzené vydýchnutie, keď sa cítite slobodný a mladý. Bol to krásny pocit, ktorý vaša generácia nezažila, pretože pre vás je sloboda každodennou samozrejmosťou.

Vrátili sme sa a o pár týždňov a prišiel november 1989. V menších obciach a mestách sa o celom dianí – pochodoch a násilí proti proti študentom – príliš nevedelo. Spolu s partiou mladých ľudí sme robili v klube mládeže. Boli sme v našom meste Sereď aktívni, mali sme slušnú aparatúru, a tak sme prvé mítingy na ulici ozvučovali. Osobne som stretnutia moderoval. Veľkú aparatúru, kvalitný zvuk potom postavili „Zenitáci“ a piesne naživo hral náš kamarát Buster a Zenit. Ich pieseň Milujem sa hrá dodnes. Organizácia akcií musela byť extrémne dôsledná. Pomáhali mnohí ľudia, ale tí, ktorí zažili rok 1968 boli skeptickí. Obávali sa, že bude použitá sila. Ak by ÚV KSČ dal súhlas a zapojili by sa ozbrojené zložky, vojaci, policajti, milície, tak by sa spustil krvavý proces, ktorý by nikto nezastavil. Vedeli sme, že ak sa nám naše nádeje a ideály nepodarí naplniť, zatknú nás a skončíme v base. Verili sme, že to vyjde, pretože režim nepodrží Moskva. Prvé informácie a plagáty priniesli brat Vlado a klubák Palko z Bratislavy. Písali sa mottá, dievčatá z klubu po nociach kreslili plagáty, začala sa obrovská propaganda po meste. Frajerky a dobrí ľudia nám spravili teplé čaje a naše maminy sa báli. Jediné, na čo sme mysleli, bolo, že sa nám to v Československu jednoducho musí podariť. Keby nie, veľa ľudí by nieslo následky. Spolupatričnosť a eufória, ktorá bola počas novembra a decembra 89 v uliciach ČSSR je raz za 100 rokov. Na tvárach ľudí som videl nádej, nadšenie a odhodlanie. Keď som vystúpil na pódium pred všetkých ľudí, ktorí sa spojili a postavili za jednu vec – spraviť Československo lepším, vedel som, že som súčasťou niečoho nového a musí to vyjsť. Stále cítim tú spolupatričnosť a nadšenie. Je to pocit, ako keď sa prvýkrát zamilujete, narodí sa vám dieťa, vychutnávate si skvelý koncert – radosť a nadšenie. V roku 1989 bolo vyslovene nevyhnutné postaviť sa za dobrú vec. Netreba zabúdať, že za česť, slobodu a dobrých ľudí treba bojovať vždy a v každodenných situáciách. Pomáhajte si, buďte jednoducho ľudskí, nedovoľte, aby spoločnosť viedli amorálni ľudia, prospechári a egoisti, pre ktorých existuje iba túžba po moci, majetky a peniaze. Bojujte za to, aby na Slovensku neprevzali moc extrémisti. Extrémizmus, či už národnostný, náboženský, politický je zlý. Je to obrovské nebezpečenstvo pre celú spoločnosť. Extrémisti majú ľúbivé slová a na zložité problémy ponúkajú jednoduché riešenia. V krátkom čase nastáva vytriezvenie, avšak zvyčajne je už neskoro a ľudia sú v šoku. Takto nevinne sa začínali vojny, ktoré končili masovými vraždami.

Prosím, myslite na to, že slobodu, vzťahy v rodine a česť si za peniaze nekúpite.

Vladimír Tomčányi, 55

Fotograf: Kristína Vohnútová

Redaktor: Lucia Tomčányiová

Počas socializmu na Slovensku som bol muzikantom, a tak sa mi spojilo cestovanie s hudbou, čo bola za komunizmu najhoršia kombinácia. Jednou z motivácií, prečo som sa chcel stať práve hudobníkom bolo, že som mohol cestovať, lenže na začiatku to nebolo také jednoduché. Dnes si človek zbalí batoh, kúpi online letenku a za dve hodiny sedí na večeri v inej krajine. Keď som ja potreboval ísť do Španielska kvôli kariére počas 80-tych rokov, moja mama musela vystáť celú noc radu na pražskom veľvyslanectve. Vybavovanie víz trvalo 3 mesiace, čo je dnes niečo nepredstaviteľné. Socialistický režim potreboval propragandu, takže som sa ňou ako umelec aj stal. Chceli, aby na západe videli, akých šikovných ľudí komunizmus vychováva. Ak by bol niekto z mojej rodiny problémový, cestovať by som nemohol. Pred mojou muzikantskou kariérou som bol presvedčený, že ten správny systém je u nás. Toto moje presvedčenie poháňala len prostá nevedomosť. Neskôr, keď som teda videl aj iné kúty už terajšej Európy, uvedomil som si, aké to môže byť, ak sa spoja tí správni ľudia. Jeden z najzávažnejších problémov bolo, že človek bol braný ako kus a nie ako niekto jedinečný a schopný rozvoja. Ľudia si jednoducho zvykli na tvrdý socialistický režim a nepoznali nič iné. Kráčaním a štrngotaním kľúčmi ma sprevádzal najmä zmysel pre spravodlivosť. Ja som síce tú chuť spravodlivosti neskôr vyskúšal, no bol som jeden z mála. Na Slovensku sa nahromadila zlá krv plná utláčania a krivdy. Slováci sa začali dusiť a zmena bola viac ako nevyhnutná. Počas 80-tych rokov bolo najviac ponižujúce, že aj keď sme vedeli, že niekto klamal, boli sme ticho, pretože nás premohol strach. Ak by sme spravili nejaký problém, deti a rodiny by si to odpykali aj za nás. Práve preto panovali na Slovensku také veľké obavy. Výhod nežnej revolúcie je nespočetne veľa – bez nástrah môžem dopriať mojim deťom zaslúžené vzdelanie po celom celom svete, mám právo na súkromné vlastníctvo, ľudia môžu bez prenasledovania vyznávať vieru. Musíme pochopiť, že aj naša demokracia je pre uvedomelých ľudí. Keď vidím, že polovica Slovákov nepríde na voľby, že im je jedno, či sa k moci dostanú extrémisti, tak chápem, že aj my v demokratickom Slovensku stále máme na čom pracovať! Určite by som mal dôvody sťažovať sa na oba systémy, no nebudem to robiť, pretože viem, že vy môžete pokojne prechádzať hranice a spoznávať svet. Doteraz, keď prechádzam Bergenom, tak mi prejde mráz po chrbte, pretože pred 30 rokmi nás práve na tých hraniciach vyhádzali z autobusu, pobrali veci a ponížili. Vašej generácii by som rád odkázal pár slov – naučte sa byť v prvom rade ľuďmi, nenechajte sa zdeformovať našou príliš konzumnou spoločnosťou a žite podľa svojho svedomia. Chcel by som podotknúť, že ľahostajnosť je najväčšia pliaga nášho národa. Musíte veriť, že vždy sa dá niečo zmeniť a bojovať za to!

František Mikloško, 72

Fotograf: Vanesa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

Už od mala som žil v rodine, kde nás prenasledovali za naše vierovyznanie. Mal som len 3 roky, keď k nám prišla prvá domová prehliadka, potom prišli ďalšie a ďalšie, dokonca mnohí ľudia z nášho okolia sa za svoje názory dostali do rúk polície. Od roku 1972 som ešte ako študent organizoval rôzne spoločenstvá pre veriacich a vtedy sa o mňa začala intenzívne zaujímať ŠtB. Napriek tomu sa nám podarilo 25. marca 1988 v Bratislave zorganizovať Sviečkovú manifestáciu, čiže pokojný protest veriacich proti režimu. Bývalý režim sa chcel zmocniť ľudí, chcel, aby stratili svoju individualitu a zobrať im vieru, čím by získal nad ľuďmi úplnú kontrolu. Aby sme predošli takémuto ovládaniu, snažili sme sa tajne donášať teistickú literatúru, publikovať texty a stretávať sa s veriacimi. S týmto nám najskôr pomáhali holandskí protestanti, ktorí v upravených autách prinášali sväté texty. Napriek tomu, že ich tajná služba odhalila, neodradilo nás to a začali sme pašovať teologické knihy cez poľskú hranicu a Tatry. Tieto aktivity boli spojené s obrovským rizikom, za naše aktivity bolo súdených, vyhodených z práce a väznených veľa ľudí. V roku 1989 som bol ako jeden z aktivistov už pod silným dohľadom ŠtB. V tej dobe existoval zoznam ľudí, ktorých mali v danom roku zadržať a odsúdiť. Na tomto zozname som bol aj ja. Štátna bezpečnosť vyslovene čakala na príležitosť, aby nás mohli zatknúť. Počas tohto obdobia som samozrejme mal strach, bál som sa, že neuspejeme a naša snaha bude zbytočná. Po 17. novembri však veci nabrali rýchly spád a stal som sa členom VPN. S odstupom času prišli prvé slobodné voľby a až vtedy som zažil pocit skutočnej slobody. Zrazu som sa nemusel báť, že pôjdem na výsluch alebo ma zavrú. Po príchode demokracie sa mi začal radikálne meniť život. Po prvých voľbách v roku 1990 som sa stal predsedom parlamentu. Revolúcia mi naozaj splnila moje osobné ideály, pretože som zažil slobodu, ale ukázala nám, že o pravdu a voľnosť musíme každý deň bojovať. Slováci sa ešte stále musia priučiť zodpovednosti, pretože ľudia boli zvyknutí, že o všetko sa postará štát. Mám však pocit, že udalosti z minulého roku (pozn. red. Vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice) Slovensko naštartovali a vzbudili v ľudoch opäť chuť bojovať za tie správne hodnoty.

Emil Adamčík, 85

Fotograf: Dominika Demovičová

Redaktor: Michal Drgoň

Celý svoj život som tvrdo pracoval a pri svojej práci som prišiel o oko. Dva mesiace som ležal v nemocnici a prepustili ma kvôli zdravotnej nespôsobilosti. Môj zamestnávateľ mi nechcel priznať žiadne peniaze za úraz, musel som sa s ním súdiť – asi takto bol ten režim sociálny. Svoje peniaze som po vyhratom súde dostal, ale je smutné, čím všetkým som si musel prejsť. Počas režimu som sa snažil o emigráciu niekoľkokrát, nikdy mi to nevyšlo. Za svoj posledný pokus som aj sedel, ale z basy ma pustili vďaka amnestii. A či je lepšie v demokracii? Poviem vám to na príbehu, ktorý sa volá Vlk a pes: Hladný a strhaný vlk pomaly kráčal cez snehové záveje. Triasol sa od zimy a jeho kožuch bol celý premoknutý. Pri svojom kráčaní narazil na gazdovský dvor, kde zbadal psa. Pes mal plnú misku šťavnatého mäsa priamo v teplej búde, vlk mu preto povedal: „Kamarát, prosím, dal by si mi aspoň kosti, ktoré ti zostanú?“ Pes sa zasmial a odvetil mu: „Gazda sa o mňa krásne stará, stačí, ak si dáš na krk reťaz a dostaneš toto všetko, čo mám ja!“ Vlk sa rýchlo zháčil a otáčajúc sa povedal: „Na reťaz sa nikdy priviazať nedám. Radšej sa budem v zime túlať hladný, ale budem slobodný!“ Komunistický režim bola odporná reťaz a komunisti ju stále skracovali, občas ju trochu povolili, ale raz sa musela pretrhnúť a ten moment prišiel. Celý svoj život som bol ateista, lebo môj otec bol presvedčený komunista, jednoducho ma tak vychovával. Po páde režimu som sa dostal na púť do Litmanovej, kde mi bolo povedané, čo som predtým nevedel. „Boh ťa miluje, buď šťastný.“ Od toho momentu som šťastný, a to mi stačí. Aj keby som hladný ako ten vlk, aj tak budem šťastný. Toto ma spravilo šťastným. O slobodu môžeme kedykoľvek prísť, ale o lásku neprídem nikdy. Láska je večná.

Dionýz Hochel, 52

Fotograf: Dominika Demovičová

Redaktori: Michal Krkoška a Michal Drgoň

Pre bývalý režim bolo typické, že jeden príbeh či slovník sa používal vonku a úplne iný doma. S mojimi rodičmi sme si večer o 20.00 zapli londýnske vysielanie BBC v češtine a v slovenčine, následne vysielanie Hlasu Ameriky z Washingtonu, ktoré prinášali objektívne necenzurované správy zo sveta a neboli rušené komunistickými vysielačmi. Na základných a stredných školách sme mali v každej triede zavesenú, popri fotografiách prezidenta a štátneho znaku aj príručku mladých budovateľov komunizmu. V jednej chvíli sa otvorili dvere a súdružka učiteľka vyzvala všetkých, ktorí súhlasia s rozmiestnením sovietskych rakiet v našej krajine nech sa postavia. Tieto druhy propagandy boli akoby vystrihnuté z príručiek Veľkého brata z Orwellovho románu 1984,  ktorý bol v tej dobe, samozrejme, zakázaný. Na vysokej škole sme mali vďaka odvážnym študentom, ktorí mali kontakty na disidentov, možnosť čítať disidentskú českú a slovenskú literatúru a režimom zakázané knihy ako Orwellov román 1984 či Kunderovu Neznesiteľnú ľahkosť bytia. Tieto knihy nás veľmi ovplyvnili a zmenili náš pohľad na svet. Knihy sme museli vtedy skrývať, napríklad ja som ich ukrýval medzi vodovodnými trubkami v suteréne v stene 12. poschodového paneláku. Na strednej škole sme vypisovali dotazníky o tom, či chodíme do kostola, či sme veriaci a kto nás k viere vedie. Ako mladí ľudia, so záujmom o rockovú a popopovú hudbu, sme mohli hitparádu počúvať z rakúskeho rozhlasu a televízie, ktorých signál sme sa v Bratislave mohli naladiť.

Dodnes mi však znejú aj iné zvuky, ktoré som počul z paneláku z Karlovej Vsi v Bratislave. Boli to zvuky streľby samopalov pohraničiarov na občanov, ktorí sa chceli z druhej strany Dunaja z Petržalky dostať cez železnú oponu do slobodného sveta do Rakúska.

V období normalizácie (obdobie od 1968 do konca 80. rokov) neexistovala slobodná občianska spoločnosť a hlúpy naratív doby hovoril: “Kto neokráda štát, okráda rodinu!”

Je príznačné, že značná časť časť osobností a aktivistov Nežnej revolúcie v študentskom hnutí a Verejnosti proti násiliu sa poznali z ochranárskych stretnutí, svojpomocných brigád na záchranu historických štruktúr krajiny, napríklad v Osturni a vo Vlkolínci, a z publikácii vydávanými v rámci Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Ochranári sa nebáli kritizovať stav životného prostredia v totalitnej spoločnosti. Jednou z najdôležitejších ochranárskych publikácii bola Bratislava nahlas (1987), ktorá poukazovala na kritický stav životného prostredia v Bratislave. Václav Havel sa vyjadril že to bola slovenská obdoba Charty 77. Autorov publikácie chcel režim prenasledovať, boli predvolávaní na Štátnu bezpečnosť a domnievam sa, že aj vďaka širokému ohlasu v Československu a pozornosti zahraničných médií (Hlas Ameriky a BBC) sa ich režim neodvážil stíhať. Aktivity medzi ochranármi, zapojenie sa do  “krúžkov” na škole a internátov v rámci činnosti tajnej cirkvi

 a čítanie samizdatových a zahraničných publikácii boli formáciami skupiny vysokoškolákov z Filozofickej fakulty UK. Blížil sa 17. november 1989 (piatok) a my, skupina vysokoškolákov, sme chceli urobiť slobodné stretnutie na pamiatku Medzinárodného dňa študentstva. Niektorí študenti navrhli, aby sa stretnutie odohralo už 16. novembra (štvrtok), vďaka čomu sa budú môcť zúčastniť aj študenti cestujúci v piatok na víkend domov. Na moje prekvapenie sa nás stretlo na bývalom Mierovom námestí (dnešnom Hodžovom) na slobodnej a nikým nepovolenej akcii vyše 250 mladých ľudí nielen z Filozofickej fakulty UK ale aj z ďalších fakúlt a vysokých škôl a medzi nás prišli aj stredoškoláci z bratislavských gymnázií. S týmto stretnutím sa mi spájajú naozaj silné spomienky. Na Mierovom námestí stáli policajné autá a štáb televízie. Spontánne sme sa rozhodli vytvoriť reťaz a prešli sme ulicami mesta skandujúc CHCEME ŠKOLSKÉ REFORMY, CHCEME DEMOKRACIU A SLOBODU, V JEDNOTE JE SILA A PRIDAJTE SA K NÁM. Ako sme prichádzali pred budovu ministerstva školstva, tak z nej vybehol súdruh Gejza Šlapka (vtedajší vysokopostavený straník a tajomník mestského výboru KSS) a začal na nás kričať: “Čo to vyvádzate? Prečo tu poskakujete na ulici?”, na čo mu niekto z odvážnych študentov odvetil: “Veď aj Veľká októbrová revolúcia (nástup socializmu v Rusku) vznikla na ulici!”. Skupina študentov, ktorá sa poznala z predchádzajúcich aktivít a zo slobodného pochodu ulicami mesta sa stretla pri vyhlásení prvého študentského štrajku na Slovensku v aule Univerzity Komenského v pondelok 20. novembra. Protestovali sme proti brutálnemu potlačeniu študentského pochodu v piatok 17. novembra na pražskej Národní tříde, žiadali sme spolu s odvážnymi pedagógmi odsúdenie zodpovedných predstaviteľov moci za to, čo sa stalo v Prahe a volali sme po spoločenskom a politickom dialógu. K týmto dňom ma spája aj spomienka na študentský a občiansky pochod dňa 21. novembra (utorok) ulicami Bratislavy, keď nám ľudia otvárali okná a začali nám kývať a tlieskať, v tomto momente som si uvedomil, že sa nastáva bod zlomu a občania sa zbavujú strachu a vyjadrujú sympatie k demokratickým zmenám. Mám avšak aj skúsenosť, ako k nám v aule UK počas prvé dňa študentského štrajku podišiel starší pán a začal kričať: “Čo to robíte? Veď vy ste mládež Gottwaldova!” So znepokojením sme sa pozerali na naďalekú budovu Ministerstva vnútra. Faktom je že, študenti, tak ako pri iných príkladoch v dejinách, stoja na čele protestov proti svojvoľnej moci. Mali sme šťastie, že študentské protesty sa skončili bez násilia. Pokojne sme mohli skončiť ako českí študenti v roku 1939, keď ich brutálne potlačili nacisti. No mohli sme skončiť aj ako čínski študenti, ktorých zmasakrovali v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja. Slobodné stretnutie študentov a pochod ulicami Bratislavy 16. novembra a brutálne potlačenie študentského pochodu v Prahe 17.novembra a následné vyhlásenie štrajkov patria medzi najvýznamnejšie momenty nášho života. Udalosti zo zázračného roku 1989, keď sa ako dom z kariet zrútili komunistické režimy v strednej a východnej Európe nezaručujú, že demokraciu a dodržiavanie ľudských a občianskych práv budeme mať garantované navždy. Každá nová generácia si musí nanovo demokraciu zadefinovať a obhájiť.

Jaroslav Žilák, 92

Fotograf: Dominika Demovičová

Redaktor: Martin Nemeček

Ohavnosť režimu som na vlastnej koži pocítil v roku 1951. Ja som dostal 3 roky, môj otec dostal 5. Ľudové súdy nás odsúdili z prostého dôvodu – boli sme triedni nepriatelia. Môj otec pred režimom pracoval 10 rokov v Amerike, za svoje zarobené peniaze si otvoril malý obchod. Súdili ho ako živnostníka. Ja som sa previnil tým, že som sa politicky aktivizoval. Svojho času som bol predsedom Mladých demokratov. Okrem basy nám aj zhabali dom a takmer všetok majetok, násilne nás presťahovali na lazy, kde nebola voda, elektrina, plyn či akákoľvek infraštruktúra. Minulý režim mi zničil život a mojej maličkej sestre, ktorá to vtedy ani nemohla chápať, tiež. Náš dom, tak ako byty a domy desiatok iných rodín, si rozdelili komunisti alebo ŠtB. V novembri 1989 som sa postavil na námestie v Bratislave spolu tisíckami roľníkov, farárov a obyčajných ľudí, ktorí túžili po spravodlivosti. Všetkých nás okrem túžby po spravodlivosti spájal aj pocit krivdy. Takých ako ja boli státisíce. Naše rodiny boli zničené, rozdelené a prežívali sme nemalé útrapy. Moje prianie, aby sme aspoň morálne odsúdili všetkých prokurátorov a sudcov, ktorí obviňovali a súdili v mene chorého režimu, zostalo nenaplnené. Stačilo iba gesto, odsúdiť ich na týždeň v Leopoldove, Ilave alebo na prácu v Jáchymove… Z tohto dôvodu preto tvrdím, že odkaz 17. novembra sa nepodaril naplniťrevolúcia stále trvá a so svojou minulosťou stále nie sme vyrovnaní. Mladej generácii by som odkázal jednu vec: nikdy nezapredajte svoje svedomie. Žijete v dobe, v ktorej politici ponúkajú krásne reči, predstavujú rôzne -izmy a -cie, ktoré sú často len prezlečené totalitné režimy. Buďte obozretní a opatrní, počúvajte všetkých okolo a kriticky uvažujte. V demokracii je človek slobodný, môže slobodne myslieť a jeho jediná istota je, že na konci dňa bude spať tak, akým spôsobom si ustelie.

Ján Čarnogurský, 75

Redaktor: Martin Nemeček

Pred rokom 1987 som viedol štandardný život bežného človeka v ČSSR. Absolvoval som vojenský výcvik a vyštudoval som právo a dostal som sa k advokácii, ale v roku 1981 ma vylúčili z advokátskej komory. Dôvod bol prostý – obhajoval som disidentku, ktorá doma na písacom stroji prepisovala zakázanú literatúru. Bol som nútený pracovať ako šofér, neskôr podnikový právnik, potom ako robotník. Zo všetkých prác ma vyhodili, lebo som sa angažoval v disente, tak som zostal doma. Moja žena bola inžinierka, takže domácnosť financovala ona, ja som sa snažil počas tohto času vzdelávať a začal som aj s tvorbou zakázaného časopisu Bratislavské listy, kde som tvrdo kritizoval vtedajší režim. Moje konflikty s režimom eskalovali postupne – najprv som si vymenil listovú komunikáciu s ministrom školstva, ktorého som upozornil na prípad môjho syna: počas základnej školy sme ho ako rodičia prihlásili na náboženstvo, tak si ma predvolala školská komisia, ktorá ma upozornila, že môj syn sa nedostane na strednú školu, ak bude chodiť na náboženstvo. Takýto postup som považoval za protizákonný a protiústavný, a preto som daného ministra kontaktoval. Jeho odpoveď nemala výpovednú hodnotu a bola veľmi vágna. Vďaka svojim kontaktom som našu komunikáciu zverejnil v Taliansku, takže sa dostala do pozornosti tamojších ľudí.

Taktiež som bol spoluorganizátorom viacerých zhromaždení, ktoré si uctievali pamiatku generála Milana Rastislava Štefánika. Na týchto zhromaždeniach som aj verejne vystupoval. Bol som taktiež organizátorom Sviečkovej manifestácie, ktorej som sa žiaľ nemohol zúčastniť, keďže som ju prežil v teple na policajnej stanici, lebo ma zadržali už pred jej začiatkom. Môj život sa v roku 1989 menil veľmi rýchlo: najprv ma v auguste zavreli a potom prepustili, a čo viac, 2 týždne po prepustení som sa stal podpredsedom vlády. Neskôr som pôsobil ako politik. 

Výsledky Nežnej revolúcie vnímam v dvoch rovinách, lebo na jednej strane tu máme demokraciu a slobodné voľby, po ktorých sme tak slúžili a na strane druhej, sme v područí NATO a naši ľudia idú do Iraku či Afganistanu, len aby sme sa zapáčili iným. Táto doba sa točí len okolo peňazí, len nimi sa meria hodnota človeka v spoločnosti. 

Dejiny učia, že každý režim si prechádza po 30 rokoch väčšou či menšou revolúciou. Je teda jasné, že aj vy si budete musieť obhajovať svoju demokraciu, buďte preto pripravení, očakávajte ju, aby ste sa jej mohli dôstojne a pokorne postaviť čelom. Vzdelávajte sa, aby ste vedeli, čo vlastne od zmeny chcete a čo máte očakávať, aby ste vedeli zadefinovať nový chod štátu a zachovali si svoju morálnu integritu.

Ján Lőrintz, 69

Fotograf: Vanessa Hrabáriková

Redaktor: Martin Nemeček

Každý si na svoju mladosť, pokiaľ sa, samozrejme, nenarodí do prebiehajúceho vojnového konfliktu alebo choroby, či extrémnej biedy, spomína s radosťou a šťastím. Na moju mladosť mám teda dobré spomienky, obišla ma druhá svetová vojna aj zverstvá boľševikov. A v citlivom veku dospievania, keď sa mi otvárali oči a začal som plne  vnímať svet okolo seba, zažil som niečo, čo generácie predo mnou nie – Beatles, Rolling Stones, filmy, knihy, „inváziu“ myšlienok a kultúry, ktorá sa nedala zastaviť ostro stráženými hranicami a hradbami z ostnatého  drôtu… Preto sa často hnevám na kritikov mojej generácie – podľa mňa, moja generácia sme už iní seniori, nás poznačil kultúrny rozmach a slobodný duch šesťdesiatych rokov aj nádeje Pražskej jari. 

Čo sa týka samotných protestov v roku 1989, dostal som sa k nim jednak ako profesionál, ale zároveň to bola tak trochu náhoda. Vďaka dobrému priateľovi som sa dozvedel o stretnutí v Umeleckej besede, kde som sa ocitol v centre revolučného diania. Od tej chvíle som začal fotografovať udalosti spojené s Nežnou revolúciou.

 A či som sa bál zapojiť sa do protestov? V tej dobe som vnímal tri typy ľudí: prvá skupina boli ľudia možno apatickí a indiferentní, ktorí len tak prežívali. Druhá skupina sa skladala z ľudí, ktorí mali obrovský strach a buď ho prekonali, alebo nie. Ja som patril do tretej skupiny ľudí: strach som dostal až po čase ako som sa vrhol do zaznamenania udalostí. Prvé dni som stál pod tribúnami, ale strach prišiel až na tretí či štvrtý deň. Hovoril som si, že v prípade neúspechu revolúcie zničím celú svoju rodinu až do tretieho kolena, lebo v tomto boli komunisti pomstychtiví a veľmi dôslední. Oni zničili životy nielen „protištátnym živlom“ ale aj životy ich nevinných detí… Môj strach teda prišiel neskoro, keď už nemusel. Tá lavína udalostí sa už nedala zastaviť. 

Keď som bol jednou nohou už profesionál a jednou nohou ešte stále amatér, riadil som sa mottom vojnového fotografa, Roberta Capu: ak tvoje fotky nie sú dosť dobré, nebol si dosť blízko. Až pod tými tribúnami som si uvedomil, ako to vlastne myslel. On nenarážal iba na fyzickú blízkosť, ale aj na mentálnu a emočnú. A ja som sa s nastávajúcimi zmenami od prvej chvíle „telom aj dušou“ plne stotožnil.

Po novembri sa môj život až tak výrazne nezmenil. V rámci svojej „klietky“ som sa vnútorne cítil vždy relatívne slobodný, aspoň v súkromí, keď už nie na verejnosti. Zároveň zastávam názor, že november 1989 absolútne splnil svoj účel. Musím však dodať, že niektorým ľuďom to možno nedošlo a stále to nedokážu oceniť, alebo im to z rôznych príčin nevyhovuje. Sloboda totiž znamená prevziať zodpovednosť za svoje činy a osud… 

Mladej generácii by som rád odkázal, aby sa vyvarovala falošným prorokom a ideológiám. Dejiny nás opakovane poučili tom, že keď sa z peknej, ušľachtilej idei stane ideológia, je to cesta do pekla, do záhuby… Napríklad to, že sme si všetci rovní je krásna myšlienka, ale ako fungoval komunizmus? A netýka sa to výlučne iba komunizmu…

Július Brocka,63

Fotograf: Vanesa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

V čase pred revolúciou (v 80tych rokoch) som bol projektantom v Stavoprojekte Trnava a spolu s mojou manželkou Renátou sme mali už 2 deti. Avšak moje poslanie, ktorému som sa venoval po práci, bolo angažovanie sa v tajnej cirkvi. U nás na byte sa organizovali krajské stretnutia vedúcich mládežníckych krúžkov z kresťanských kruhov. V roku 1989 mala tajná cirkev vybudovanú už takú štruktúru, že takmer v každom meste boli vyštudovaní vysokoškoláci, ktorí viedli mládežnícke krúžky a viedli mladých ľudí k vnútornej slobode. My sme boli jednými z nich. Angažovali sme sa rôzne, napríklad sme zbierali podpisy pod petíciu iniciovanú moravskými katolíkmi, kde sa podarilo vyzbierať viac ako 500 tisíc podpisov, čo bola jedna z najväčších petícií v bývalom komunistickom bloku. Napriek tomu, že som sa o moju rodinu bál, pociťoval som aj nadšenie a zapálenie pre našu vec. S manželkou sme sa angažovali za práva veriacich. V poslednom období pred revolúciou sme telefonovávali Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky, ale len z verejných telefónnych búdok, keďže pevné linky v byte sa dajú ľahko odpočúvať a mohli by nás rýchlo identifikovať. S manželkou sme boli zohratí, kým ja som telefonoval a referoval napríklad o púti do Šaštína, ona hádzala „5-korunáky“ do telefónu. Telefonáty vyzerali tak, že som vytočil číslo do Hlasu Ameriky, kde sa ozvalo: “Anton Hlinka, Hlas Ameriky Mníchov, prosím?” predstavil som sa pod svojím krycím menom Svätopluk a čítal kartičky s vopred napísanými správami. S týmto telefonovaním sa mi spája aj komická situácia. Keď sme telefonovali z telefónnej búdky v Piešťanoch,  na dvere klopal neznámy chlapec, vystrašilo ma to, keďže som telefonoval Antonovi Hlinkovi. Až neskôr sme zistili, že sa nás len snažil upozorniť, že mikrofón na telefóne je pokazený a druhá strana nás nepočuje… V roku 1986 sme spolu s manželkou iniciovali jednu z prvých “podpisoviek“, proti liberalizácii interrupčného zákona, ktorý už v tej dobe bol nadmieru liberálny. V práci som sa vždy snažil plnil svoje povinnosti na sto percent, aby mi komunisti nemohli vyčítať, že nepracujem a zneužívam pracovné prostriedky proti štátu. Raz sme v práci mali verejné zhromaždenie zamestnancov s vedením komunistickej strany so zástupcom okresného výboru komunistickej strany. Ten komunista vo svojom vystúpení hovoril rôzne nepravdy o pomeroch u nás, plietol si meno biskupa Jána Korca za Jozefa Korca a vravel, že petície nemajú státisíce podpisov, ale sú to len bludy. Po týchto slovách som znervóznel, veď len my s manželkou sme do Prahy priniesli viac ako 12 tisíc podpisov. Vedel som, že musím niečo povedať a keď tento pán skončil, prihlásil som sa ako prvý do diskusie. Povedal som len pár viet, po ktorých nasledoval búrlivý potlesk: “Prosím Vás, poznáte ešte jednu krajinu na svete kde ľudia protestujú za náboženskú slobodu a žiadajú obsadenie biskupských stolcov? Ak chcete hovoriť o náboženskej slobode, treba sa spýtať veriacich ľudí a nie komunistov.“ Po vystúpení som rýchlym krokom odišiel z miestnosti, späť na moje pracovisko odkiaľ som volal manželke: “Renátka, asi ma vyhodia z roboty.“ Na výbore strany v podniku naozaj padol návrh na moju výpoveď, na čo sa však postavil predseda strany so slovami: “Neexistuje! Nechcem, aby ma zajtra vyhlasovali v Hlase Ameriky.“ Vtedy bolo vidieť, že už aj samotní komunisti boli viac opatrní a nemohli si dovoliť prenasledovanie aké prebiehalo v 50-tych rokoch. S manželkou sme netušili, že režim raz padne, mysleli sme si, že sme dobre pripravení stráviť život ako členovia tajnej cirkvi. Keď 20-teho novembra prišli protestujúci herci z Bratislavy do Trnavského divadla, oslovili ma prostredníctvom dvoch vysokoškolákov, s ktorými som bol v kontakte, aby som reprezentoval zamestnaneckú sféru na prvom večernom mítingu v Trnave. Z balkóna divadla sme vtedy mali príhovory o 18:00. Tieto vystúpenia pokračovali každý deň. 25. novembra prepustili Jána Čarnogurského z väzby. Udalosti sa potom začali tak rýchlo vyvíjať, že po novembri 1989 som sa nakoniec stal aj ministrom. Ľudia to majú dnes v niektorých ohľadoch naozaj ťažšie. Je doba masmediálna a doba internetu, čo prináša veľa nebezpečenstiev, pretože sme zahltení obrovským množstvom informácii a je naozaj ťažké rozoznať čo je “fake“, a čo je fakt. My sme to pred 30 rokmi mali oveľa ľahšie rozhodnúť sa čo je zlo a čo je dobro, čo je cenné a čo cenu nemá. Preto musí byť dnešný mladý človek obozretný a rozmýšľať čomu veriť a kým sa nechať ovplyvňovať.

Renáta Brocková, 61

Fotograf: Vanesa Hrabáriková

Redaktor: Michal Krkoška

Počas bývalého režimu sme aj s manželom, Júliusom Brockom, organizovali veľa stretnutí a rôznych výletov pre mladých ľudí zo širokého okolia Trnavy. Všetok voľný čas sme trávili s vysokoškolákmi, stredoškolákmi či dokonca deťmi zo základných škôl. Brali sme ich na lyžovačky a rôzne výlety po horách. Výsledkom našej práce bolo, že Sviečkovej manifestácie (1988) sa len z našej dedinky Križovany nad Dudváhom zúčastnilo 13 mladých ľudí, našich odchovancov. S manželom sme napriek našim aktivitám nemali strach, že sa nám niečo môže stať, práve preto, že sme sa angažovali spolu. Bola to obrovská výhoda, pretože mnohí známi sa aktivít kvôli ich partnerom, ktorí sa o nich báli, nezúčastňovali.  Žili sme takpovediac zo dňa na deň, z jedného stretnutia na druhé. Keď v auguste 1989 zaistili Jána Čarnogurského a bratislavskú päťku, chceli sme s manželom podporiť ich prepustenie, aby ich neodsúdili. Preto som šla aj s 5 známymi pred Justičný palác do Bratislavy. Do vnútra pustili len 3 z nás a neskôr nám oznámili, že pojednávanie bolo odročené. Príchod revolúcie sme nečakali a dokonca sme ani neverili, že nejaká veľká zmena v režime nastane. Novembrové revolučné dianie sa pre nás začalo informáciou, že v Prahe počas protestov zabili študenta. Vtedy sme, aj s manželom, vyšli s ostatnými do ulíc na spoločné mítingy a protesty. 22. novembra sme prišli aj pred Justičný palác do Bratislavy. Myslím, že tam bolo okolo 5000 ľudí. S prevratom prišli mnohé úžasné veci: ľudia mohli cestovať, spoznávať svet, študovať v zahraničí a otvorilo sa nám veľa nových výziev. Niektoré veci, ktoré sa udiali po revolúcii dokonca prekročili všetky naše očakávania. Často počujeme rôznych ľudí, že sú sklamaní z toho čo prišlo po revolúcii, ale mnohokrát sú tieto skôr výsledkom 40 rokov neslobody, v ktorej sme žili.  Prenasledovanie veriacich a vychovávanie detí v duchu skrývania sa pred pravdou sa dnes stále odzrkadľujú na spoločnosti. Keďže našim generáciám nebola vštepovaná pravdovravnosť a poctivosť boli tieto vlastnosti prenesené aj na generácie našich detí, ktoré teraz obsadzujú riadiace pozície, sú v politike a tvoria dnešný obraz Slovenska. Preto dnes vidíme korupciu a nepoctivosť, sú to len výsledky nášho ľudského zlyhania. Dnešní stredoškoláci sú generácia, ktorá s komunizmom nemá žiadnu skúsenosť. Od rodičov a starých rodičov mnoho razy počúvajú, aké to bolo niekedy dobré a preberajú ich názory, ktoré nemusia byť vždy pravdivé. Stačil by jeden mesiac strávený v bývalom režime a mladí ľudia by rýchlo prehodnotili svoj názor a povedali by komunizmu: “Nikdy viac!“ Samozrejmosti ako, študovanie v Paríži, Viedni či kdekoľvek na svete boli za bývalého režimu nonsens. Tešte sa z toho že dnes máte slobodu a že máte všetky tie možnosti demokratického sveta (možnosť cestovať a prejavovať svoj názor), lebo stále je mnoho ľudí, žijúcich v totalitných krajinách ako Venezuela, Čína, Kuba, ktorí podobné možnosti nemajú. Mladým ľuďom prajem, aby mali veľa odvahy a nedali sa zatlačiť do kúta tými, ktorí majú len vulgárnu odvahu a za svoje názory sa chcú násilne biť. Vždy si choďte spravodlivo a poctivo za svojím názorom!

Juraj Flamík, 62

Fotograf: Dominika Demovičová

Redaktor: Dominika Demovičová

Tesne pred rokom 1989 som pracoval na Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti, kde som sa pohyboval v humanisticky vzdelanom pamiatkarskom prostredí. V roku 1987 sme vydali “pamflet” Bratislava nahlas, ktorý popisoval stav životného prostredia v Bratislave a medzi riadkami kritizoval režim za to, akým spôsobom bol riadený, v akom stave bol a ako toto všetko dopadalo na ľudí. Štát začal rôzne represie voči autorom tohto materiálu, takže som sa v roku 1989 presťahoval do Prahy. Patril som do takzvanej ochranárskej komunity, čiže som bol členom Zväzu ochrancov prírody a krajiny. My ako ochranári sme, narozdiel od disentu, robili veci, ktoré všetci považovali za správne, ale ľudia sa nemuseli báť k nám pridať. Boli sme na pomedzí oficiality. Moje bežné dni pred revolúciou vyzerali tak, že som bol buď v škole alebo v práci. Večer sme organizovali akcie, napríklad sme robili aj mestské hry v Bratislave (na ktoré sa vždy prišla pozrieť ŠTB) a cez víkendy sme chodili opravovať pamiatky a, architektúru. Raz, po maturite, sme boli s priateľmi na pive. Keď sme išli domov, kamarát rozprával vtip, v ktorom sa spomínala štátna hymna a policajti. Zrazu ho schytili dvaja páni, ktorí nás prenasledovali a odniesli ho preč. My sme, samozrejme, utekali za nimi so slovami: “Predsa nič zlé nespravil.” Podobné situácie mohli človeka stretnúť na každom kroku. Prvý raz som bol “na západe” až v roku 1989, keďže za bývalého režimu bolo naozaj problém dostať sa von. Možno to znie, ako príliš opakovaná fráza, ale väčšina mojich priateľov, ktorí plynule prešli z ochranárskeho prostredia do novej revolučnej politiky, boli ľudia, ktorí si vo svojom svetonázore revolúciu prežili už predtým. My sme ten boj proti režimu mali už dávno vyhratý. Nikdy sme ako ochranári s nikým nekolaborovali, robili sme všetko tak, ako sme to cítili v našom svedomí a žiadnym spôsobom sme sa nepripájali k bývalému režimu. Ja som revolučné dni prežíval v Prahe. Žiadne pocity strachu som nemal a v ten osudný deň, 17. novembra, som vycestoval vlakom z Prahy do Bratislavy. Celý víkend sme s kamarátmi strávili v Malých Karpatoch, takže až v nedeľu som sa dozvedel čo sa 17. Novembra stalo. Najviac sa mi život po revolúcii zmenil tým, že som vstúpil do domu, kde sídlila Verejnosť proti násiliu. Vrátil som sa z Prahy do Bratislavy a začal som tam pracovať. Bol to pre mňa šok, kedže na sídlo VPN bol obrovský nápor. Každý mal totiž pocit, že VPN teraz vyrieši všetky krivdy, všetky nespravodlivosti a preto chodievali za nami a nosili svoje súdne či policajné spisy. Dnes si to, za čo ľudia 17. novembra stáli na námestiach, už nevážime. Pocit, že každý mal rovnakú predstavu o zmene, ktorá mala v 89 nastať, je len ilúzia. Ľudia však boli naozaj spojení jasným odmietaním komunistického režimu, obmedzovaním osobných slobôd, slobody slova či nemožnosťou súkromne podnikať. Desať dní po 17. novembri už existoval 12 bodový program VPN, ktorý jasne pomenoval, čo je potrebné zmeniť. Z týchto 12 bodov sa takmer všetky zmeny uskutočnili. Teraz, s odstupom 30 rokov, vidím, že obrysy tých zmien, ktoré sa v 1989 presadili, sa dnes dajú badať oveľa jasnejšie ako vtedy. V novembri 1989 sme si ešte neuvedomovali aký dopad má rozklad Sovietskeho zväzu a ako na nás vplýva to, čo sa stalo v Poľsku, Maďarsku či Nemecku, kde zmeny prebiehali trošku rýchlejšie ako u nás. Byť spoločensky angažovaný znamená aj vstupovať do politického života. Je totiž potrebné zdola hovoriť lídrom politických strán: “Máte obrovskú zodpovednosť. Vy rozhodujete o všetkom, čo sa deje v zastupiteľskej demokracii. Vy ste prišli s ideami, Vás zvolili ľudia, Vy ste dosadili ministrov, ktorí rozhodujú o exekutíve a teda aj Vy, politické strany, ste za všetko zodpovední a my mladí ľudia chceme do toho hovoriť.” My a naša generácia sme boli prednovembrové Za slušné Slovensko a Vy mladí ľudia ste dnešná Verejnosť proti násiliu. Pretože násilie má rôzne formy, a to ako je dnešné Slovensko ukradnuté jeho obyvateľom je forma násilia na občianskej spoločnosti.